The City Of Absurdity

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Je demokracia ako politický systém kultúrne univerzálna?

Je liberálna demokracia a jej základné elementy ako voľný trh, konštitucionalizmus, právny princíp, rovnosť príležitostí a slobodné voľby ako politický systém kultúrne univerzálna? Je teoreticky možné, že sa uplatní všade na svete a v zmysle empirických poznatkov, že liberálne demokracie voči sebe iba zriedkavo vedú vojny, zavládne mier a blahobyt? Je ľudstvo predurčené k vytvoreniu slobodného sveta? Možno súhlasiť s Francisom Fukuyamom, novodobým hegeliánom, ktorý tvrdí, že liberálna demokracia na základe determinizmu a svojej kultúrnej nadradenosti zvíťazí (či dokonca už zvíťazila)? Nie je to všetko iba utópia? Na tieto otázky by som sa vo svojej eseji pokúsil odpovedať.
    
                 Veľký projekt Bushovej administratívy priniesť demokraciu a slobodu na Blízky východ a pokus o vývoz liberálnej demokracie do Iraku je v súčasnej dobe najznámejší príklad exportu premís, na základe ktorých bola vybudovaná  tzv. západná civilizácia. Táto skutočnosť nie je (ako sa to možno na prvý pohľad zdá) novinkou v americkej zahraničnej politike. Viera v univerzálnu platnosť American Creed a idealizmus o poslaní ho presadzovať vo svete sa tiahne v 20. storočí od Woodrowa Wilsona cez F.D. Roosevelta až po G.W.Busha. Samotný George W. Bush má v tomto smere mnoho spoločné s predchodcom z Demokratickej strany- W.Clintonom. Dá sa dokonca povedať, že jeho plány sú o mnoho smelšie. Kým Clintonovi išlo o demokratizáciu Balkánu (vojna v Bosne a v Kosove), Bush presadzuje demokratizáciu celého moslimského (v užšom slova zmysle arabského) regiónu. Rozdiel je iba v rétorike, kým demokrat často používal slová o globalizácií, jeho nástupca z republikánskeho tábora hovorí o demokratizácií. Samotné slová o zvrhnutí nemilosrdného diktátora (S. Husajna) a slobode pre iracký ľud mu získali mnoho sympatizantov a napriek všetkému druhýkrát vyhral v roku 2004 prezidentské voľby. V súčasnosti jeho popularita dosiahla dno a zvyšujúci sa počet truhiel v americkej vlajke mu v žiadnom prípade nehrá do karát. Je teda demokracia v arabskom svete utópiou?
                  Od sedemdesiatych rokov 20. storočia, keď v USA definitívne získali všetky minority vrátane černochov skutočné a nie iba deklarované práva a zásluhou 27. dodatku sa znížil vek pre účasť vo voľbách, výrazne nastupuje program univerzálnosti ľudských práv. Prezident James „Jimmy“ Carter si na tejto agende vystaval celú svoju kariéru. Dá sa povedať, že dodržiavanie základných ľudských práv možno brať za prvý krok k demokratizácií. Sú však ľudské práva univerzálne? Možno hovoriť o viacerých civilizáciách (ako to robí napríklad profesor Huntington) alebo naopak o prirodzenosti ľudských práv (ako hovorí napríklad známy politológ Francis Fukuyama)? Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá v roku 1948 bola čiastočným posunom k druhej premise, avšak neskorší vznik napríklad Arabskej charty ľudských práv mal odlišný koncept. Zástancovia univerzality argumentujú prirodzenou podstatou človeka, teda tým, že ak má niekto právo na slobodu, tak ju musia mať všetci, pretože tieto práva sa vzťahujú na každú osobu. Ľudia sú rovnaký biologický druh a žiaden výskum nedokázal biologickú alebo psychologickú nadradenosť jednej skupiny nad druhou. Z toho vyplýva ich všeobecná rovnosť ako druhu. Každý jednotlivec má teda rovnaké nescudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné a nezrušiteľné  práva. Možno to však rovnako tvrdiť o kultúrnej univerzálnosti? Biologická je, dá sa povedať, nespochybniteľná.  
                   Musíme si však položiť otázku, čo je to demokracia. Možno povedať (ako svojho času A. Lincoln), že je to „vláda ľudom, pre ľud a ľuďmi“? Optimisti hlásajú neuveriteľné šírenie demokracie v posledných desaťročiach. Možno však nazvať Ruskú federáciu, ktorá v poslednom hodnotení Human Right Watch získala najhoršie možné bodovanie aj v kategórií politické aj občianske slobody, demokraciou? Alebo presnejšie ruským typom demokracie? Ak áno, tak potom môžeme smelo začať hovoriť o čínskej alebo bieloruskej forme demokracie. Vychádzajúc z tejto premisy sú vlastne všetky krajiny „demokratické“. Tvrdiť túto skutočnosť, ako isto uznáte, je absurdné. Rovnako tak spájať trhový mechanizmus s liberálnou demokraciou je odvážne tvrdenie.
                    Mnoho ľudí tvrdí, že postupná liberalizácia trhu v Číne bude skôr či neskôr viesť k demokratizácií. Existuje však veľa krajín, kde sú rozvinuté trhy, avšak o demokracií tam nemožno hovoriť. Exaktným príkladom sú Singapur a Južná Kórea. V týchto krajinách ani nevidieť nejaký relevantný záujem obyvateľov zmeniť tieto politické systémy. Vo všeobecnosti možno povedať, že kultúrna univerzálnosť demokracie na Ďalekom východe je veľmi otázna. Tieto krajiny tvoria obyvatelia, ktorých tradície sú výrazne odlišné a možno tvrdiť, že tu prevláda skupinový princíp nad individualizmom. Filozofia Platóna, Aristotela, Locka, Kanta či Hegela tu nezanechala výraznejšie stopy. Rovnako tak ani učenie Ježiša Krista či proroka Mohameda. (Najväčšia moslimská krajina Indonézia nepatrí do tejto skupiny, pretože ako kultúrne, tak aj rasovo sú odlišní.) Na základe všetkých predpokladov možno tvrdiť, že princípy demokracie možno skôr uplatniť v arabskom svete, keďže samotný islam vychádza z kresťanstva a židovstva. (Korán nazýva Abraháma a Krista prorokmi). Problémy s importom demokracie v týchto krajinách a aj problematická asimilácia moslimov v západných krajinách hovorí proti tomuto argumentu. (Aj keď problematická asimilácia súvisí skôr so sociálnymi ako kultúrnymi problémami.)
                      Ide však západnému svetu o skutočnú demokratizáciu Blízkeho východu, alebo iba o vytvorenie poslušných banánových republík? Slobodné voľby sú jedným z pilierov liberálnej demokracie. Občania sa v nich vyjadrujú o ďalšom smerovaní štátu a volia svojich reprezentantov. Na základe volieb sa však dostávajú často k moci radikáli (mnoho kresiel v parlamente získali v poslednom období napríklad v Libanone, Afganistane, Egypte či Iraku) a na Palestínskom samosprávnom území získalo dokonca hnutie Harakat al-Muqawima al-Islamiyya (Hamás) absolútnu väčšinu v parlamente. Demokratický svet je zhrozený. Nie je však táto skutočnosť skôr dôkazom o nemožnosti vžiť sa do myslenia ľudí inej mentality? Nechce západný svet demokraciu s dopredu známymi víťazmi, ktorí vyhovujú európskemu a americkému mysleniu? Iránci si vo voľbách vybrali za prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda, ktorý sa vyhráža, že vymaže Izrael z mapy sveta. Potrebuje teda „arabská“ demokracia určité úpravy? Nie je základom  slobodné rozhodnutie voličov?
                     Už A. de Tocqueville hovoril vo svojom slávnom diele Demokracia v Amerike o občianskej spoločnosti ako o podhubí demokracie. Možno v prípade Iraku hovoriť vôbec o nejakej občianskej spoločnosti? Dá sa v krajinách s odlišnou tradíciou vybudovať demokracia direktívne, ako si to predstavuje Bushová suita? Určite sa zhodneme na tvrdení, že demokraciu možno v stručnosti charakterizovať ako vládu väčšiny, ktorá rešpektuje a dodržiava práva menšín. Ak to tak nie je hrozí tyrania, pred ktorou varoval už Platón. Niet divu, že zaraďoval demokraciu (podobne ako Aristoteles) do skupiny režimov, ktoré sú „nevhodné“. V arabských krajinách (o ktorých demokratizáciu v prvom rade v súčasnosti ide) je často pozorovateľný jav, že sunitskí Arabi  majú menšie práva ako šíiti, ktorí síce tvoria výraznú minoritu, ale často vlastnia väčšinu majetku. V prípade nastolenia demokracie by pochopiteľne svoj vplyv stratili. Táto anomália je pozorovateľná vo viacerých štátoch ako Bahrajn, Katar či nedávno aj Irak. V týchto krajinách existuje teda výrazná skupina vplyvných ľudí (často samotná kráľovská či emirská rodina), ktorá si z pochopiteľných dôvodov neželá západnú formu demokracie. A ak táto krajina „nerobí problémy“, tak môže spokojne vládnuť v absolutistických a autoritárskych kráľovstvách. Príkladom môžu byť Saudská Arábia, Bahrajn či Spojené Arabské Emiráty na čele s Dubajom.
                      Dá sa teda na základe uvedeného povedať, že krajina, ak „poslúcha“, tak si môže vládnuť v princípe ako chce? Američanov by pravdepodobne v súčasnej situácií ani nenapadlo „demokratizovať“ Kuvajt či podobnú „spojeneckú“ krajinu. Dá sa dokonca povedať, že občania (ktorý často tvoria menšinu vo vlastnom štáte z dôvodu vysokého počtu zahraničných zamestnancov) sú v týchto ropných štátoch spokojní. Opäť raz potvrdzujú slová E. Fromma: „Človek túži radšej mať ako byť“. Neustále obmedzovanie voľného trhu a slobôd v Európe na základe politiky walfare rovnako hovorí v neprospech prirodzenosti demokracie. Ak sa ľudia majú v princípe materiálne dobre, tak väčšina z nich žiadnu demokraciu nepotrebuje. Je to smutné, ale je to tak.  
                      Na otázku, či je demokracia ako politický systém kultúrne univerzálna, musím teda odpovedať, že nie. Je to však veľký problém pochopiť pre človeka, ktorý vyrastal v tzv. západnej kultúre s výraznou tradíciou individualizmu. Rovnako tak však môžem predpokladať problémy s akceptáciou na druhej strane. Ľudská bytosť nie je iba súbor chemických procesov, ale je výrazne formovaná aj prostredím v ktorom žije. To naše je, aspoň dúfam, demokratické. 

Komentáre | stály odkaz

Komentáre

  1. Veľmi dobre
    napísané. Súhlasím. Tiež som prišiel k podobným záverom.
    publikované: 21.05.2006 08:55 | autor: Tibor (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Ďalšia publikácia tohoto článku
    publikované: 10.05.2007 12:42 | autor: Miso (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014